Dorota Sadovská – Dôležitá prítomnosť blázna (zo súkromných zbierok)

27.03.2018 – 04.05.2018

Dorota Sadovská patrí medzi najvýraznejšie osobnosti domácej vizuálnej scény, pričom jej tvorba býva pravidelne oceňovaná v zahraničí. V rámci svojej generácie je jednou z mála ženských umelkýň, ktoré sa presadili na území maľby a na scéne aktívne pôsobia doposiaľ.

Sadovská na umeleckú scénu vstúpila v polovici 90. rokov, v čase, keď sa maľba nachádzala v defenzívnom postavení voči preferovanejším novým médiám a iným formám neokonceptuálnych prístupov a stratégií. Mnohí teoretici považovali maľbu za vyčerpanú a predpovedali jej zánik. V takto nastavenom prostredí sa Sadovská rozhodla nielen pre klasické médium, ale pre realistickú figurálnu maľbu (!) so zameraním sa na tematiku martýrií svätcov, pevne zakorenenú v kresťanskej tradícii, ktorá sa dodnes spája skôr s laickým ľudovým umením nie vysokých kvalít ako s voľným umením.

Sadovskej autorský program bol sčasti reakciou na vtedajší akademický konzervativizmus, vychádzajúci z predstáv o tom, čo je „in“ a čo už „out“. Za jeden z určujúcich impulzov tejto vzbury môžeme označiť študijný pobyt v Stuttgarte. Autorka spomína, že nemecké prostredie bolo presýtené abstrakciou a podvedome a možno vedome ju nasmerovalo vydať sa opačným smerom, k telu (Jana Geržová, Rozhovory o maľbe, 2009, s. 344). Iným impulzom či skôr hlavným spúšťačom smerovania autorky bola (a je) povaha jej uvažovania – niečo, čo v kontexte tvorby môžeme nazvať mentálnym rukopisom. Ide o smelosť, ktorá jej dovoľuje provokovať, nerešpektovať momentálne zaužívané zásady, spytovať a prekračovať limity platných kategórií. Spomeňme, že Sadovská bola v školskom ateliéri svojho času jediná, ktorá maľovala podľa živého modelu. Autorka spomína: „Vtedy nik nemaľoval podľa modelu, preto som mala prvé modely v ateliéri Sikoru celkom sama, čo bolo úplne super. Maľovať figúru realisticky bolo v rokoch po revolúcii dosť vzbura a protiprúd. V kurze bol objekt, inštalácia.“

Maliarsku tvorbu Doroty Sadovskej od začiatku určoval záujem o figúru a o témy telesnosti. Zámienkou pre sériu svätcov bola premyslená hra – skúmanie limitov, proti sebe stojacich kategórií telesnosti a duchovnosti. Autorka na prahu dvoch kategórií našla konsenzus v podobe hybridnej podvojnosti jednak na úrovni média (maľby často prezentuje rôzne zavesené v priestore, čím nadobúdajú charakter priestorovej inštalácie) a jednak na úrovni zobrazenia. Pravidlom zobrazenia sa stalo cieľavedomé využívanie nadhľadu vtáčej perspektívy a posúvanie videnia do maximálne redukovanej farebnej škály. Sadovská dematerializuje telesné postavy a posúva ich smerom do metafyzických rovín. Zmieneným princípom výstavby obrazu autorka ostáva verná naprieč rokmi až do súčasnosti, v maľbe, ale aj v iných médiách (spomeňme vystavené dielo zo série Kresbostrihy alebo Homograph).

Čo je zaujímavé a potvrdzuje Sadovskej umeleckú kvalitu, je, že jej tvorbu môžeme študovať rôznymi smermi mapujúc myšlienkové línie, ktoré sa nepretrhávajú. Sadovskej tvorba je konzistentná, má pevný tvar s jasnými kontúrami premysleného rukopisu. Pri pozornom skúmaní vidíme medzi dielami previazanie, či už na úrovni formy, alebo obsahu. Sadovská ostáva verná sebe, a predsa sa mení, prechádza vývojom a neustále cizeluje svoj rukopis v snahe doviesť ho do dokonalosti.

Maľba je pre Sadovskú nástrojom adekvátneho prevedenia látky jazykom zachytávajúcim myšlienku do reči obrazu. Len spomeňme, že autorka sa sebavedome pohybuje naprieč rôznymi médiami (kresba, video, happening). Aktuálna výstava ponúka náhľad na diela, ktoré nie je dnes ľahké vidieť v galérii, pretože tvoria súčasť súkromných zbierok a niektoré doposiaľ vystavené ani neboli. V istom ohľade výstava poukazuje na vkus zberateľov a túžbu vlastniť hodnotu v podobe umeleckého diela.

Lucia Miklošková

kurátorka výstavy