28.04.2022 – 03.05.2022
Rudolf Fila označil Igora Minárika za najhravejšieho člena Skupiny A – R, ktorý „vyhľadáva a nachádza výtvarné prvky a tvorí z nich čosi ako rýmovačku, rýmovanú básničku.“ Radosť z hry a objavovania, schopnosť dívať sa a neprestávať sa diviť, je jednou zo spoločných čŕt umelcov a detí, ktorým sa Minárik ako inovatívny pedagóg tridsaťšesť rokov venoval, (podobne ako jeho kolegovia Marián Mudroch, Daniel Fischer, Ladislav Čarný, ale napríklad aj Mark Rothko, ktorý bol učiteľom umenia dvadsať rokov). Ak budeme pokračovať v terminológii hry a nezaťaženého (detského) videnia sveta, obrazy Igora Minárika by sme mohli vnímať aj ako vizuálne puzzle. Ako pomôcky k meditácii, povedané názvom jedného z mála obrazov, ktorým pomenoval, alebo ako navigáciu na spôsob stredovekých máp, ktoré sú, slovami Václava Cílka, viac „nakreslenou myšlienkou, vizualizovaným účelom sveta, odhadom Božieho zámeru, než plánom určitej krajiny“.
Do práce, na základnú umeleckú školu v Lamači, Igor Minárik chodieval pešo, cez les. Odvtedy jekaždodenným návštevníkom lesa a táto skúsenosť prerastá aj do jeho diel. Hovorí o „mnohorakosti, ako ju človek zažije v Malých Karpatoch, kedy ide určitú časť prechádzky bukovým či ihličnatým lesom, časť dolinou, popri potoku alebo lúkami. A možno aj v kresbomaľbových kompozíciách sú miesta, ktoré sú akoby z rôznych svetov alebo spôsobov výtvarného myslenia.“ Nie je však krajinára príroda nie je jeho jedinou inšpiráciou. Vstupuje pod povrch, zaznamenáva vnútorný zážitok z reflexie, procesov, povrchov, atmosfér vonkajších aj vnútorných svetov. Smeruje od gestickosti ku geometrii, inokedy akcentuje pokoj a plynutie, pričom práve túto meditatívnu črtu Minárikovej tvorby akcentuje aktuálna výstava.
Dôležitú úlohu v jeho živote zohráva chôdza. Je v pohybe, aby pri tvorbe svojich denníkových obrazov mohol naopak „znehybnieť“ a až s meditatívnou sústredenosťou vystúpiť na svoju pomyselnú mystickú horu v podkrovnom ateliéri, a dlhé hodiny s lupou a štetcom pracovať zohnutý nad formátom A2, ktorý sa stal neodmysliteľnou súčasťou jeho autorského rukopisu. Fila hovorí o „bezrozmerovosti“ Minárikovych diel, autor sám v nich vníma aj ako prozaickú spomienku na dosky, v ktorých nosieval školské práce počas štúdia na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Na ich „obsiahnuteľnosť“ autorom na pracovnom stole nadväzuje ich následná obsiahnuteľnosťdivákom, ktorého pozýva do symbolického intelektuálno-vizuálneho súboja „jeden na jedného“: „Pripadá mi logické, že jeden človek obraz robí a jeden sa naň pozerá. Lebo dvaja by si už prekážali.“
Obrazy Igora Minárika nemajú názvy, a Etienne Cornevin nás od snahy o ich uchopenie či pochopenie dokonca odrádza slovami, že „nie sú nikdy ilustratívne a bolo by celkom márne hľadať v nich jasný zmysel.“ Možno je to taktika, ktorou nás o to viac láka sa pri jeho obrazoch zastaviť a nechať sa vťahovať do autorovho, vlastne do nášho spoločného sveta. A napokon dodáva: „Znamená to, že nemajú zmysel? Ale majú, lenže nemení sa z obrazu na obraz, ide o to, dať pocítiť tú nepochopiteľnú nekonečnosť komplexnosti a jednotnosti sveta.“
Daniela Čarná
