06.09.2016 – 22.10.2016
Jozef Jankovič: Idée fixe
Jozef Jankovič je odbornej aj laickej verejnosti známy predovšetkým ako vynikajúci sochár. Celý svoj profesionálny život to dokazuje plastikami. V ich tieni akoby sa nachádzala iná poloha jeho tvorby, a tou sú počítačové grafiky. Nazerať na počítačovú grafiku ako na minoritný komplement majoritnej sochárskej tvorby nie je správne, pretože nie je len doplnkom sochy, skôr iba jedným stupňom celostnej tvorby. Dokonca si dovolím tvrdiť, že prvým stupňom, pretože práve grafika umožňuje zachytiť umeleckú myšlienku v stave zrodu. Grafika zachytáva ideu na úsvite, konzervuje ju a takto bráni, aby sa utopila v Léthé, v strašnej rieke zabudnutia. Nie je to obyčajná myšlienka. Je to idea, ktorá sa naliehavo navracia, znepokojuje myseľ tvorcu, núti ho hľadať správny vizuálny tvar. Idea an sich totiž nikdy nemôže splodiť svojbytné umelecké dielo, idea je „surovina“ a tá musí byť ďalej „spracovaná“, artikulovaná čiarami a farbami. Nemateriálnosť idey musí byť zdvojená materiálnym výrazom, pričom týmto zdvojením vznikne, foucaultovsky povedané, nerozlíšiteľná a vnútorne nedeliteľná materiálnosť netelesného.
Vieme, aké sú predpoklady na vznik grafiky, a keď máme o tom vedomosti, môžeme sa venovať samotným grafikám a spýtať sa, čo vlastne ukazujú? Odpoveď na túto otázku je pomerne jednoduchá – ukazujú človeka vystaveného tlakom spoločnosti alebo prostredia, v ktorom sa odohráva jeho životný pohyb. Jankovič dobre vie, že ak sa chce priblížiť čo najbližšie k tajomstvu ľudskej existencie, musí stáť na jednom mieste a z tohto miesta opakovane skúmať vzťahy človeka k sebe samému, k iným ľuďom a vôbec k prostrediu. Tieto vzťahy sa menia tak, ako sa mení sebaporozumenie človeka, spoločenské vzťahy a prostredie. Tlakom prostredia a spoločnosti je primárne vystavené telo človeka. Je nielen sprostredkovateľom medzi človekom a jeho svetom, ale to isté telo dáva iným ľuďom najavo, čo človek prežíva, na čo myslí a aká je jeho emocionálna reakcia na tlaky, ktoré ho ovplyvňujú. Ak dôsledne zoberieme tento aspekt do úvahy, potom si trúfam povedať, že Jozef Jankovič je výsostne angažovaný umelec. Viem, že slovo „angažovaný“ vyvoláva u tých, ktorí prežili väčšiu časť života v totalitnom spoločenskom režime, negatívne konotácie, ale našťastie Jankovičove diela slovo „angažovaný“ napĺňajú novým významom. Byť angažovaným podľa Jankoviča rozhodne neznamená na verejnosti tendenčne súhlasiť s názormi väčšiny, poslušne pritakávať vplyvným, predovšetkým elektronickým médiám alebo velebiť frázy tej či onej ideológie. Naopak, byť angažovaný podľa Jankoviča znamená uvedomiť si, že dôstojnosť a sloboda človeka sú najvyššími hodnotami a každý pokus oklieštiť priestor slobody v mene akýchkoľvek zdanlivo vznešených ideí môže mať nepredvídateľné a fatálne dôsledky. Napríklad môže legitimizovať deficit v podobe straty individuality, vystavenie tela tlakom síl, ktoré spôsobujú obrovskú bolesť a neraz aj mrzačia telo. Angažovanosť pre umelca znamená predostrieť nám diela, schopné vyvolať v nás pocit hanby za to, čo sme urobili a hlavne za to, čo sme neurobili a mohli urobiť.
Vráťme sa k tvrdeniu, podľa ktorého možno chápať Jankovičove grafiky ako prvý stupeň celostnej tvorby. Pravdivosť tvrdenia dokazuje niečo, čo kontinuálne prechádza z grafík do sôch, a tým je štýl. Nie, nemám na mysli nadindividuálny štýl obdobia ani internacionálny štýl, ale individuálny štýl, vďaka ktorému sme schopní jednoznačne povedať, kto je tvorcom týchto grafík alebo sôch. V prípade Jankovičových umeleckých diel je na prvý pohľad jasné, kto je ich autorom, pretože svoj štýl si našiel už pred viac než päťdesiatimi rokmi a kultivuje ho dodnes. Friedrich Nietzsche povedal, že zlepšovať štýl znamená zlepšovať myšlienku a Jankovič múdrosť tejto vety potvrdzuje názorným spôsobom, teda svojimi grafickými a sochárskymi dielami.
Jozef Jankovič ako umelec nemá rád vychodené cesty a nepotrebuje ani množstvo ľudí, ochotných nekriticky chváliť jeho diela či súhlasiť s jeho názormi. Ako umelec rád hľadá nové cesty a takých dialogických partnerov, ktorí mu oponujú, pretože vie, že len iný názor mu umožní pochopiť nedostatky vlastného. Byť kritický v jeho prípade znamená byť aj sebakritický a myslím si, že vystavené počítačové grafiky tento názor presvedčivo, a hlavne spôsobom príznačným pre umenie evidentne a jednoznačne potvrdzujú.
Peter Michalovič
Realizované vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia.
