11.11.2013 – 13.12.2013
Asociácie v Bartuszových cykloch„Iluminácií“ na indigách
Aktuálnou výstavou chceme verejnosti po prvý raz u nás predstaviť novú sériu z cyklov „Iluminácií“ na indigách od Juraja Bartusza (*1933) – prác na kopírovacom papieri, materiáli z dôb písacích strojov. Je možné povedať, že ide o autorovu neskorú tvorbu, pretože uňho okrem zmenšenia obrazového formátu došlo k stíšeniu obvykle dynamického gesta do polohy čisto asociatívnej. Nevzdáva sa však rýchlosti – finálne dielo vzniká za niekoľko sekúnd. Približne od začiatku „nultých rokov“ sprevádzajú komorné formáty jeho väčšie maľby, sochárske práce aj príznačné gestické „ohliadnutia“ – autor si tým popri priebežnom udržaní svojej tradičnej razancie zároveň, a to najneskôr od sérií „Tsunami“ a „Stíšené gestá“, overuje aj možnosti zhustenia svojej živelnej energie do subtílnejšej podoby. Výsledok možno považovať za návrat od „dematerializácie umeleckého činu“ (Bajcurová), či, ak chceme, od otázky „premeny umenia-diela na umenie-čin“ (Štrauss) späť k čistej senzibilite. Dokonca ho môžeme chápať ako zúročenie emocionality, prítomnej v mnohom, čo sa v Bartuszovej tvorbe v minulosti nachádzalo, no nebolo z rôznych dôvodov príliš zdôrazňované. Máme pred sebou tvorbu výsostne skúseného umelca, ktorý vie, že si môže dovoliť použiť akúkoľvek formu, hrať sa, romantizovať, opakovať inými slovami povedané, pretože vo všetkom, čo robí sa obracia výhradne k vlastným a na našej scéne nenahraditeľným postulátom. Takýto prístup je pre mnohých zrelých umelcov charakteristický: z diapazónu svojej tvorby v tichosti a bez vnucovania zdôraznia to, čo pre nich po dlhoročnom zvažovaní predstavuje trvalú, všeplatnú hodnotu.
Séria „Iluminácií“je jednoduchá a vo svojej jednoduchosti jedinečná. Na rozdiel od „Tsunami“ nie je vôbec naratívna, na rozdiel od „Stíšených gest“ nie je predovšetkým sebareferenčná. Prvé indigá („Tajomstvá“) mi autor ukázal už v roku 2007, no aj tie boli ešte vývojovo viazané k masívnosti bartuszovskej gestickej „signatúry“. Už vtedy však bol zaujímavý moment privlastnenia raritného podkladu (tmavomodrého alebo čierneho „kopiráku“), navodzujúceho jednak (u umelcov nie veľmi obľúbený) moment kópie a jednak určitú retro orientáciu k dnes už nepoužívanej forme písania. Preto by nás asi nemala prekvapiť forma, ku ktorej autor prácou s týmto materiálom postupom rokov dospel – aktuálna séria je vo výraze veľmi jemná, vzdialene pripomína orientálnu maľbu, kaligrafiu a gvaš. Tvar vzniká (sochársky) z negatívu, biela farba sa totiž nanáša na tmavý podklad. Rôzne hrubé vrstvy farby vytvárajú zdanlivú perspektívu, avšak horizontálna či vertikálna orientácia obrazu, rovnako ako následné tvarové asociácie – romantické zimné momentky, rôzne postavy v krajine, útvary, deje a podobne – už sú spolu s právom rozhodnúť sa o prijatí tejto tvarovosti ponechané výhradne na diváka. Bartusz tu zaujímavo zužitkoval svoj energetický záznam, aspekt, ktorý drvivú väčšinu jeho tvorby interpretačne viazal k jeho osobe. Pripustením „externého“ asociatívneho rozmeru prekročil svoj individualizmus, rovnako ako vzdaním sa obvyklej irónie a absurdnosti prekročil potrebu čítať dielo politicky.
Je veľmi príjemné vnímať Bartuszovu tvorbu ako ustavične sa vyvíjajúcu. Poustúpením zo svojej ohniskovej pozície akčného umelca nám vo svojich indigách dal možnosť skúmať samonosnosť tvaru svojho, dovtedy seba-performatívne viazaného gesta. Zobrazenie, ktoré nachádzame je však výhradne vecou našej vedomej či podvedomej projekcie, podobne ako v prípade dekalku: nejde o abstrakciu, ale skôr o jej obojsmerne prekračovateľné hranice. Myslím, že o tento moment dnes autorovi ide – o nedefinitívnosť. A určité zahmlenie interpretácie, prípadne prekvapenie diváka zdanlivo klasickým dielom bolo vždy Bartuszovou silnou zbraňou.
Richard Gregor
