Albert Marenčin

Biography

* 26. júl 1922, Bystré – † 9. marec 2019

Albert Marenčin bol slovenský prozaik, básnik, surrealista, kolážista, esejista, scenárista, dramaturg, výtvarník, prekladateľ a kritik.
Narodil sa vo veľkej patriarchálnej rodine v Bystrom nad Topľou (dnes Bystré, okres Vranov nad Topľou), kde aj prežil prvé roky života v mlyne svojho deda Hamzu, ktorý zamestnával všetkých príbuzných. Jeho otec sa tam priženil zo susedných Radvanoviec. Štyria otcovi súrodenci – Zoltán, Vojtech, Mária a Andrej Marenčinovci boli literárne činní. Z maminej strany mu zaimponoval prastrýc Ludwig Hamza, vodca sedliackeho povstania na Zemplíne. Navštevoval školu v Nižnej Myšli, neskôr Šafárikovo štátne reálne gymnázium v Prešove, kde aj zmaturoval (1940). V Bratislave sa najskôr zapísal na lekársku fakultu, neskôr na právnickú. Nakoniec vyštudoval Filozofickú fakultu Slovenskej Univerzity, odbor slovenčina-francúzština a po ukončení štúdia v roku 1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania ako člen partizánskej skupiny Čapajev (č. legitimácie 175). Od začiatku r. 1945 pracoval na úrade vládneho splnomocnenca (minister Nemec) pre oslobodené územie v Chuste.

Po skončení vojny sa vrátil do Košíc a pracoval ako redaktor v denníku Národná obroda. Neskôr študoval ako štipendista v Paríži (1945 – 1948), paralelne na Sorbonne, na Vysokej škole politickej a na Vysokej škole filmovej IDHEC. Súčasne bol činný ako redaktor a hlásateľ československého vysielania Francúzskeho rozhlasu. Pokračoval aj v práci redaktora pre Národnú obrodu a týždenník Parallèle 50 Od 15. novembra 1948 bol zamestnancom česloslovenskej vládnej delegácie na Valnom zhromaždení OSN. Pracoval na sekretariáte ministra Vladimíra Clementisa. V rokoch 1949 – 1972 pracoval na rôznych pozíciách v Československom štátnom filme v Bratislave na Kolibe (Slovenská filmová tvorba) : lektor, dramaturg, scenárista, vedúci 1. tvorivej skupiny a i.

V roku 1955 sa oženil s Dagmar Wondrašekovou. V roku 1956 sa stal prvýkrát otcom, narodil sa syn Martin (fotograf). O dva roky neskôr sa narodil syn Albert (vydavateľ). Od roku 1963 prednášal na VŠMU v Bratislave. Ako docent viedol Seminár moderného umenia. V roku 1972 bol z politických dôvodov prepustený zo Slovenského filmu a z VŠMU a mal zákaz publikovať. Od roku 1974 spolupracoval s ŠtB pod krycím menom IRIS. Až do odchodu do dôchodku (v roku 1987) pracoval ako odborný pracovník v Slovenskej národnej galérii. V roku 1972 bol na podnet rodáka Štefana Tkáča, ktorý v SNG viedol Kabinet insitného umenia, zaradený do organizačného štábu svetového trienále insitného umenia INSITA´72 a dostal na starosť frankofónny svet. Neskôr sa po zatvorení Kabinetu stal vedúcim Centrálnej evidencie zbierok.

Od roku 1965 bol členom patafyzického hnutia v Paríži, od roku 1977 členom Skupiny českých a slovenských surrealistov. Od roku 2003, kedy Michel de Maulne, francúzsky divadelný režisér parížskeho divadla Théâtre Molière založil frankofónny festival „Capalest“ v Banskej Štiavnici, bol jeho prezidentom spolu s jedným z významných predstaviteľov súčasnej francúzskej poézie (Bernard Noël).

Písať začal už počas vysokoškolských štúdií, kedy napísal svoje prvé rozhlasové hry a prvý román. Svojou tvorbou sa radí medzi pokračovateľov surrealistického hnutia, bol autorom próz s tematikou 2. svetovej vojny a filmových scenárov podľa literárnych predlôh. Okrem vlastnej tvorby sa tiež venoval prekladom z francúzštiny. Ako výtvarník sa venuje tvorbe koláží, výtvarnej histórii a kritike (Košický pustovník). V roku 1969 sa taktiež stal spoluzakladateľom časopisu Analogon.