30.06.2022 – 29.07.2022
Marian Meško ǀ Pokus o poriadok
V poslednom čase sme si zvykli Mariana Meška vnímaťpredovšetkým ako iniciátora, kurátora a organizátora výstav svojich kolegov i žiakov, ktoré vie ako povestný arbiter elegantiarum aj pôsobivo nainštalovať a komentovať. Dnes sa bez neho na svojich výstavách „nepohne“ aj časť súputníkov zo spoločného zoskupenia A-R, s nimi uprostred sedemdesiatych rokov minulého storočia spoluvytváral novátorský program analytickej maľby. Marian Meško (1945) – povestne „nevtieravo“ upozorňuje (napríklad vždy na prelome rokov, ako jeden z posledných, vlastnoručne kreslenými a maľovanými novoročenkami) – že tvoriť neprestal a že ho tvorba stále vzrušuje. Na výstavu do Roman Fecik Gallery priniesol tvorbu posledných cirka desiatich rokov, vernejšie, malý výber, prierezz nej. Všetko papiere, rôznych veľkostí a formátov, ktoré zväčša ešte neboli vystavené: spája ich jeden konzistentný tvorivý program, jeden vnútorný svet bohatý na pocity a ešte jeden pojem. Dve slovíčka, ktoré by sa mali na štítku pod každým dielom vyskytnúť, ale keďže sa stále opakujú, tak sme sa ich rozhodli vynechať: kombinovaná technika. Ale keď ich rozvedieme, rozmeníme na drobné, tak nám možno poskytnú aj niečo viac ako kľúč k porozumeniu jeho diel. Vytvára ichkombinovaním a prelínaním prostriedkov kresby, maľby, frotážea koláže, za ich vznikaním je celá zložitosť procesu tvorby a jej procesuálnosti – prekresľovania a premaľovávania, odtláčania, vymývania, pretierania, pretrhávania, prepaľovania, nalepovaniaa prelepovania, perforovania…
Meškovým poľom pôsobnosti síce bol a stále je svet naokolo, ale možno ho hneď nespoznáte, natoľko je totiž v jeho dielach pretransformovaný, sofistikovaný, fokusovaný na zväčšeninu, detail, „fragment fragmentu“, na najelementárnejšie prvky, stopyobklopujúceho priestoru, v ktorom žije a ktorý akoby sledoval pod akýmsi drobnohľadom alebo pod lupou, čoho výsledkom je svojrázny kaleidoskop plôch, línií a tvarov. To, čo sa nám na jeho obrazoch javí ako abstraktné a dematerializované, býva v skutočnosti konkrétne a materiálne. Meškov výtvarný svet bol donedávna veľmi kontrastný, možno trochu exaltovaný, bolo tam veľa čiernej, rýchlej gestiky a haptiky, prudkej (telesnej) akcie v narábaní s materiálom i výrazivom, avšak – vzruch vždy striedala pauza, tmu svetlo, monochrómnu čiernu celá paleta zemitých a okrových tónov, výkrik stíšenie, tvrdosť a razantnosť „mäkkosť“ a vláčnosť, deštrukciu „konštrukcia“. Na jednej strane stojí spontánnosť, improvizácia, čaro náhody; na druhej strane intelektuálna korekcia, jasný úmysel a rozmysel, možno trochu aj odstup a nadhľad, ktorý autor sám (vo vizuálnom chaose tohto sveta) nazval (spolu s výstavou) – „pokusom o poriadok“. To, čo si divák, ktorý pozná predchádzajúcu Meškovu tvorbu, teraz všimne je, že došlo k zvláštnemu stíšeniu a zreflexívneniu prejavu, expresiu – „magnetickú rezonanciu“ písmen zložených z útržkov, stopy odtlačkov starých trámov (z Andrejovky) vyvažuje prehĺbeným lyrizmom, poéziou okamihu, delikátnosťou farebných a svetelných dotykov, ťahov, perforácií.Autor nám možno oveľa viac a dôraznejšie podáva rukuk vcíteniu sa do diela, k zastaveniu, k meditácii a aj – k vizuálnemu zážitku.
Premenu si pred časom všimol Meškov dvorný monografistaPeter Zajac, ktorý jeho posledné práce zaradil do „obdobia jemnosti“, Elena Mešková, fotografka a manželka, ich nazvala ešte priliehavejšie: „romantickou abstrakciou“. Krása svet už asi nespasí, ale predsa… Dnes, v našom hlučnom čase MarianMeško stavil na ticho, na chvenie svetla v kvapke rosy…
Katarína Bajcurová
