05.09.2017 – 21.10.2017
Kolekciu prác Viery Kraicovej, ktorú predstavujeme v Roman Fecik Gallery ešte takmer nikto doteraz nevidel – od autorky do súkromnej kolekcie významného zberateľa svojho času putovali spolu s obrazmi tiež neveľké tempery. Kým obrazy sa vystavovali a publikovali, gros kolekcie – keďže šlo prevažne o práce menších formátov na papieri – ostalo ukryté pred očami návštevníkov i historikov umenia. Aj preto sme sa rozhodli tento malý poklad predstaviť verejnosti.
Maliarka Viera Kraicová (1920 – 2014) zažila okolo polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia eruptívne vzopätie, tvorivý vrchol svojej tvorby. Diela z tohto obdobia sú jadrom jej autentického prínosu do dejín slovenského moderného maliarstva. Vtedy presvedčivo vstúpila na iné územia – na teritóriá dovtedy nášmu umeniu neznáme – so zanovitosťou objaviteľa a pátrača, začala odkrývať nové cesty výtvarného vyjadrovania. Štetec v jej rukách sa stal nielen prostriedkom maľovania, nanášania, ale aj kreslenia a písania farbou. Kresba sa stala maliarskejšou, hlavným znakom uvoľňujúceho sa rukopisu boli energické a energetické krivky, impulzívne gesto, ktoré oslobodzovalo, bolo aktom katarzie. Po roku 1966 – v priebehu skúšania na malých formátoch kresbou a temperou – objavila spontánny záznam okamžitých psychických situácií a stavov, ktoré uvoľnene a impulzívne vrhala na plátno. Expresívna funkcia farebnej hmoty a gesta sa stotožnila s neverbalizovateľným, symbolickým významom, alebo len čírou „náladou“, ktorú sprostredkúval. Asociatívnu mnohoznačnosť postavila na významotvornej hodnote farby, cez ktorú mohla vari najnaliehavejšie vyjadriť najjemnejšie odtiene a podnety svojej duše, vitálnu manifestáciu citov.
Na vystavenom súbore prác – malých formátov, ktoré vznikli okolo a po polovici šesťdesiatych rokov možno sledovať, ako sa práve v kresbe tušom a na malej skici akvarelom a temperou rodilo charakteristické tvaroslovie i motivický repertoár maliarkinej tvorby. To, čo sa v jej hlave dialo pred obrazom, a čo oko a ruka preniesli na papier, aby vytvorili akési „pred-obrazy“ jej diel. Kraicová najčastejšie vizuálne premýšľala prostredníctvom tejto formy – skice, ktorá často ostávala svojbytným dielom, ale inokedy sa mohla celkom prirodzene stať predlohou pre väčší a „definitívny“ obraz, olejomaľbu. Väčšinou bola výrazovo dramatickejšia a rukopisne živelnejšia, priam brutálnejšia v skici ako v dokončenej maľbe. Súviselo to zaiste so zacielením diela: skice, tempery boli pre maliarku skôr prejavom vnútornej nutnosti vyrovnať prvotný citový a tvorivý pretlak. Ten prvý záznam – psychogram citového stavu a rozpoloženia narýchlo zachytený na papier – mal v jej tvorbe zásadnú úlohu.
Ako v laboratóriu alebo pod lupou možno sledovať zrod a podstatu vizuálneho vyjadrenia jej myšlienok, tok a upresňovanie predstáv a taktiež rozlíšiť jednotlivé typy kompozičnej skladby. Najčastejšie to bol jednoducho načrtnutý ovál, busta hlavy, zvyčajne vždy bez tváre, umiestnenej v stredovej osi podkladovej plochy, vo vnútri ktorej sa stále niečo dialo, lineárne zahusťovalo a zauzľovalo, z hľadiska techniky to umožňovalo kombinovanie tušovej kresby s temperovou maľbou. V hlavách priam vybuchovali, rozlievali sa a rozprskávali sústavy farebných plôch a škvŕn, dotvárané divokou štetcovou gestikou a niekedy aj šrafovaním, preškrabávaným do mokrej farby. Obdobne to platilo aj o figúre, resp. torze, ktorá ovládala tak ako hlava zvyčajne vertikálne komponovanú plochu. Keď šlo o skupinu postáv: frekventované boli naopak do šírky komponované dvojice v rôznom štádiu komunikácie (tých pritúlených k sebe bolo akosi pomenej…), resp. ne-komunikácie, pričom stupeň ich kontaktu bol špeciálne zvýtvarnený; niekedy boli oddelené zvislou čiarou, sťaby fiktívnou stenou, alebo bol obrazový priestor rozdelený na dve odlišné rôznym spôsobom traktované časti. Hlavu ako „korunu tela“ často doslova a do písmena autorka maliarsky korunovala. Ak medzi postavami nebola akákoľvek zábrana, a do jedného celku pribudol náznak ďalšej postavy, skladba odkazovala na motív rodiny. Ďalším modelovým typom boli abstraktné, poloabstraktné a semifiguratívne horizontálne rozvinuté kompozície, ktorých základom bolo najčastejšie pravouhlé prekríženie línií s posunom ťažiska – na tejto osnove sa rozohrávali maliarske a kresbové deje vznikajúce zvláštnou akumuláciou tvarov buď v horizontálnom radení alebo pozdĺž osí, niekedy sa z farebnej skladby vynáral tvar podobný zvieraciemu (najčastejšie to bol motív koňa a jazdca) v rôznej miere adresnosti a čitateľnosti.
Na vystavenej kolekcii si možno znovu dobre uvedomiť zvláštnosť postavenia tvorby Viery Kraicovej v slovenskom umení: iracionálnosť, citovosť spontánnej gestiky sa u nej väčšinou pohybovala na hranici predmetnosti a nepredmetnosti, z konfrontácie vzťahov vonkajšieho a vnútorného sveta vyrástla zvláštna intuitívna existenciálnosť jej kompozícií. Nebola nikdy do dôsledkov abstraktná, v istých náznakoch v jej dielach vždy ostávali rezíduá toho, čo do dôsledkov nikdy neopustila a k čomu sa programovo obracala – ľudskej figúry. Kraicovej osobná verzia „abstrakcie genetickej figurácie“, ku ktorej dospela koncom šesťdesiatych rokov, a ktorú by sme výstižnejšie mohli nazvať gestickou figuráciou, sa tak stala jej špecifickým prínosom. Jej predobrazy i obrazy aj dnes vyžarujú číru radosť z maľovania, z tvorivého procesu. Aj preto, že svojou maľbou žila, pre ňu to bola sféra samovoľného sebastotožňovania sa so svetom, ktorý z nej rástol a ktorým bola obklopená.
Katarína Bajcurová
