Vladimír Kordoš: Mačka a Rokoko

17.03.2022 – 22.04.2022

Mačka a rokoko

Obraz Mačka a rokoko napriek kompletnej prevahe belavo bielych a popolavo šedých tónov vyniká svojou pestrofarebnosťou. V typicky kordošovských náznakoch reálnej aj iluzívnej plastickosti sa prelínajú všetky primárne farby – červená, modrá a žltá. Z hĺbky abstraktného diela vystupuje mačka, ktorá ho inšpirovala. Jej oko, ňufák, či ucho tu sú aj nie sú. V ťahoch a dotykoch štetca ich maľuje oko diváka. Koľkokrát sa na obraz pozrie, toľkokrát ju uvidí.Vznáša sa v opare púdru a parfumu rokokových dám, zakráda sa v tieni chodieb alebo sa vyvaľuje na svetlých divánoch boudoirov. Dielo je spontánnym využitím ľuďom vlastnej ilúzie zhlukovania. To isté, vďaka čomu myseľ vidí niečo v tvaroch oblakov, strašidláv tieňoch, či mapy v rozliatom mlieku, je skutočnou technikou, ktorou je vytvorené. Umožňuje – na báze predstavivosti – vnímať reálny výjav nepopierateľne abstraktnej Mačky a rokoka. Neraz nedocenená výrazová zdržanlivosť diela dáva vyznieť usporiadane chaotickejhre tisícov minucióznych čiar a škvŕn. Kordošova imaginatívna percepcia tu prekračuje hranice plátna – názov obrazu len prevádza do slov, čo divák videl dávno pred tým, než si ho prečítal.

Obraz bol dokončený v deň, keď mačka navždy odišla.
Marta Herucová

Vladimír Kordoš | Mačka a rokoko

Vlado Kordoš (1945) sa stal známym ako umelec, ktorý radikálne a invenčne narábal s vlastným telom. „Živé obrazy“, ktorých bol tvorcom, režisérom i účastníkom, vytváral na spôsob persifláží a parafráz slávnych diel dejín umenia. Obohacoval ich o súčasné civilizačné atribúty a nechal zaznamenávať na fotografické či filmové médium. Apropriácia čiže privlastnenie a následná premena predlôh, hlavne klasických, ikonických obrazov, hrala v jeho tvorbe jednu z kľúčových úloh. Kordošove reinterpretácie sa vyznačovali neviazanou invenciou, hravou, vtipnou a miestami (vzhľadom k dnešku) až nezvyčajne „láskavou“ iróniou. Niekedy ale svoju tvár dokázal poznačiť priam zlovestne, aby vyjadril odľudštenú podstatu normalizačnej nehybnosti. Mnohí si ho však pamätáme ako, napríklad, carravaggiovskéhomladíka s košíkom ovocia, uštipnutého jaštericou, ako sa prevtelil do podoby jednej z Messerschmidtových charakterových hláv, alebo ako protagonistu a režiséra „živohier“: RembrandtovhoNávratu strateného syna alebo Raffaelovej Aténskej školy, kde do hlavných rolí obsadil svojich priateľov, kolegov a žiakov.

Oveľa menej ho poznáme – a vnímame – ako maliara. Síce vo vzťahu k obrazu a k tradičným médiám dlho vystupoval obrazoborecky, úctu a obdiv k tvorbe svojho pedagóga zo strednej školy umeleckého priemyslu, Rudolfa Filu, nezaprie. A to znamená hlavne obdiv k maliarstvu, nielen ako k svojskému slobodnému gestu, ale i k celým jeho dejinám. Vlado Kordoš ako maliar začínal a k maľbe sa periodicky vracal, či už akčne maľoval svetlom, ohňom, poslepiačky, rukami i vlastným telom, aj na telo… V poslednom čase intenzívnejšie maľuje a svoje maľby (často celkom malé formáty) už poloverejne predviedol svojim priateľom. Vraj sa len tak hrá s farbičkami, pocitmi, náladami, pričom sa stále rád prechádza dejinami umenia, svoje maliarske lásky, sprítomní raz v detaile, inokedy v odkazoch, náznakoch, v drobných a nenápadných citátoch – zhmotní v škvrne, linke, ťahu, farebnom geste, prežiari vnútorným svetlom. Znejú ako svojho druhu vzdialené echá toho, čo kdesi  videl, čo ho oslovilo, oslnilo či opantalo. Keď sa človek  zapozerá na jeho obrazy , môže si (spolu s autorom) položiť otázku: „Kde sme to len videli?“…  

Výstavu v Roman Fecik Gallery vymyslel ako tak trochu netradičnú retrospektívu, voľnú rozpravu o svojej tvorbe, ktorá nemá začiatok, ani koniec, ktorá má viacero trajektórií, ale plynie hravo a prirodzene. Sám o sebe hovorí, že jeho tvorba nemá smer, raz ide doprava, raz odbočí doľava, inokedy vraj môže skončiť v slepej uličke, – ale(!) – autor z nej vždy nejako vyviazne, a ide si svojou cestou ktorá ho práve teší najviac.

Katarína Bajcurová

marec 2022

Projekt je financovaný z verejných zdrojov Fondu na podporu umenia.