27.06.2015 – 28.08.2015
Výstava komornej plastiky významných sochárov činných na Slovensku od druhej polovice 20. storočia sa koná ako podpora vydania knihy Slovenské sochárstvo 1945 – 2015. Súborná publikácia venovaná sochárstvu totiž zatiaľ chýba. História sochárstva druhej polovice 20. storočia nebola dosiaľ reflektovaná zo zmeneného uhľa pohľadu po roku 1989. Mnohé diela, predovšetkým monumentálna tvorba, upadli do zabudnutia a zatiaľ neboli integrované do reflexie kultúry tohto obdobia. Nebol zhodnotený vklad jednotlivých autorov bez ideologickej záťaže, ktorá obmedzovala súdobú kritiku v objektívnom hodnotení.
Cieľom výstavy je predstaviť verejnosti projekt, ktorý mapuje históriu sochárstva na Slovensku od druhej polovice 20. storočia po súčasnosť. Bolo oslovených viacero autorov, prípadne dedičov, či by neboli ochotní účasťou na výstave a výberom diela vhodným k vyhotoveniu odliatku podporiť týmto spôsobom manifestačne vydanie knihy.
Výber autorov pokrýva najmä tvorbu staršej generácie tvorcov, ktorí boli činní od 50. rokov 20. storočia a svojou komornou a monumentálnou tvorbou vytvorili významné kultúrne dedičstvo. Ich tvorba predstavuje výrazný vklad do dejín slovenského výtvarného umenia. Alexander Trizuljak a Rudof Uher predstavujú prvú generáciu autorov, ktorí po snahách vyhovieť požiadavkam socialistického realizmu v 50. rokoch, sa vydávajú na cestu abstrahovania foriem. Zjednodušovaním foriem, prijatím poučenia modernou, obaja neskôr prichádzajú až k radikálnemu abstraktnému vyjadreniu. Alexander Trizuljak sa v 60. rokoch dostáva až k radikálnemu minimalistickému tvarosloviu. Jeho monumentálne plastiky s témou nekonečných kriviek sú jedny z prvých geometrických diel vo verejnom priestore. Zostáva zároveň verný aj figúre, a v neskoršom období osciluje medzi realizmom a abstrakciou. Ján Mathé rozvíja v ústraní tvorivý program ovplyvnený pražskou školou a humanistickým svetonázorom. Od klasicizujúceho realizmu sa postupne dostáva k abstrahovaniu ľudskej figúry na univerzálny znak, ktorý je nositeľom významu a vyžaruje jej vnútorné posolstvo.
Autori mladšej generácie, absolventi VŠVU v 50. a 60. rokoch mali k socialistickému realizmu vyhranený postoj ako k štýlu nanútenému školským a politickým systémom a ich vedomou snahou bolo nadviazať na prerušený vývin moderny. Andrej Rudavský aj Jozef Jankovič sa aktívne zapojili do neverejných výstav Bratislavských Konfrontácií, kde vystavujú prvé figuratívne sochy. Východiská moderny sú čoskoro transformované využitím nových spôsobov opracovania hmoty a materiálov. Andrej Rudavský využíva drsné štruktúry zváraného plechu a Jozef Jankovič začína sochársky komponovať asambláž a postupne prechádza k odlievaniu polyesteru, čím dosahuje radikálnu deformáciu figúry. Figúra zostáva natrvalo prítomná v jeho tvorbe a prostredníctvom jej deformovania rozmanitými spôsobmi autor sprostredkováva univerzálne skúsenosti ľudského osudu.
Autori z okruhu Galandovcov Vladimír Kompánek, Juraj Čutek aj Pavol Tóth zostávajú pri figúre ako hlavnej téme predovšetkým v komornej tvorbe. Kompánek ju premieňa na totem a znak, Pavol Tóth štylizuje najmä ženské figúry do totemickej podoby idolu J. Čutek vychádza z jazyka moderny pri komponovaní figurálnych aj abstraktných kompozícií.
Štefan Belohradský sa od realizmu postupne cez modernu dostáva až k radikálnej abstrakcii, minimalistickému jazyku geometrie. Jeho objekty sú komponované z jednotlivých segmentov, ktoré vo vzájomnom vzťahu v priestore tvoria objekt s virtuálnym pohybom.
Nové materiály sa stávajú súčasťou sochárstva aj v tvorbe ďalších absolventov školy. Juraj Meliš sa prejavuje ako ironický komentátor so surealistickým komponovaním reliéfnych obrazov-básní z rozmanitých materiálov, ktoré kombinuje asamblážovým spôsobom s výrazným autorským rukopisom. Juraj Rusňák sa zameriava na organické tvarovanie hmoty, ktoré využíva vo figurálnych aj abstraktných kompozíciach. Témy sú skôr humanistické, až poetické, najmä v komornej tvorbe. V monumentálnych dielach vyniká premyslené komponovanie kriviek do sústredených kompaktných útvarov. Juraj Bartusz v raných dielach hľadá optimálne vyjadrenie priestorových vzťahov prostredníctvom minimalistického jazyka geometrie. Vo figurálnych aj abstraktných dielach zaznamenáva problém časo-priestoru, zachytenie okamihu prostredníctvom hmoty. Figúra je maximálne abstrahovaná na znak. Niektoré plastiky sú hmotným záznamom gesta, zachyteného prostredníctvom vytuhnutia sadry. Mária Bartuszová patrí svojím vyváženým sochárskym prejavom k najvýraznejším osobnostiam slovenského sochárstva. Popri epizodických dielach konštruktivistického jazyka, sa zamerala na hľadanie dokonalosti organicky tvarovaných blokov hmoty vo vzájomných vzťahoch v priestore. Veľmi výrazne sa rovnováha a dokonalosť jej kompozícií prejavuje najmä v monumentálnej tvorbe.
Figúra sa opätovne objavuje u Štefana Prokopa, ktorý ju v sochárskej tvorbe zaznamenáva ako negatívny odtlačok.
Jednotliví autori predstavujú individuálne cesty sprostredkovania uvažovania o možnostiach hmoty v priestore. Autori prostredníctvom figúry vyjadrujú svoje videnie ľudského údelu. Všetci autori sa v druhej polovici 20. storočia vyjadrovali nielen prostredníctvom komornej plastiky, ale aj v monumentálnej tvorbe určenej pre verejný priestor. Ich tvorba ukázala v daných podmienkach, že je skutočným obohatením životného prostredia, dodáva mu nový rozmer a kvalitu. Vytvorili trvalé hodnoty, ktoré dnes nie sú známe v celej svojej šírke a rozmanitosti. Biele miesta by mala osvetliť práve chystaná publikácia.
Sabina Jankovičová
