23.08.2021 – 01.10.2021
Eduard Ovčáček patrí k určujúcim osobnostiam československého výtvarného umenia. Na prelome pedesiatych a šesťdesiatych rokov patril ku generácií vtedy mladších výtvarníkov, ktorý si boli vedomí prerušenia tradície moderného presvedčenia, že je treba nadviazať prerušený kontakt s klasickými dielami zakladateľských generácii moderného umenia a vlastnú tvorbu orientoval na problematiku porovnateľnosti s tým, co bolo aktuálne v tehdajsom svetovom umení. Ešte ako študent bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení bol jedným z iniciatórov neoficiálnych ateliérových výstav. – Konfrontácií, na ktorých boli prezentované oficiálne vtedy ešte nepublikované abstraktné diela.
Zároveň nadviazal kontakty s protagonistami prežských Konfrontácií, predovšetkým s Vladimírem Boudníkem. V prvej polovici šesdesiatých rokoch patril ako sochár, grafik a kolážista k priekopníkom informelu v Bratislave. Samozrejme už v roku 1963 sa začal prejavovať jeho jedinečný záujem o uplatnení písma vo výtvarnom diele, či už v podobe izolovaných znakov alebo rôznych sekvencií – táto špecifická orientácia z neho vytvorila jediného dôstojného predstaviteľa letterizmu (inak dominujúceho v okruhu Parížskej školy) u nás. Najskôr formoval grafémi prepaľovanej štruktúry svojich svojich drevenných plastík a rovnako jedinečných prepaľovaných koláží, alebo ich vytláčali do materiálových grafických matríc. V druhej polovici šesdesiatych rokoch sa taktiež podieľal na programovom usporiadaní autorského subjektu do pozadia, u nás najčastejšie označovaným ,,nová citlivosť”. Už po návrate z Ostravy sa výraznepodielal na aktivite Klubu konkrétistov, ktorý predstavoval ich najširšiu platformu na našom území. Ovčáčková jedinečnosť samozrejme spočívala v tom, že tento záujem o racionálnu skladbu dokázaô prepojiť s organizovaním grafémov a tak de Factory zostal verný aj letteristickej problematike. <jeho zaujatie grafikou následne viedlo k tomu, že podobne, ako sa v prvej polovici šesdesiatych rokoch podieľal na objavovaním štrukturálnej grafiky, potom patril k prvím, ktorý do našej výtvarnej kulúry uviedol vtedy aktuálnu sieťotlač. Je fascinujúce, že Eduard Ovčáček dokáže nachádzať stále nové podoby výtvarného zhodnotenia písma či znaku, a pri tom ich vždy prepájať s aktuálnymi technologickými riešeniami. Nieje teda náhoda, že v poslednom desaťročí využíva rovnaké originálne možnosti počítaču, ktorý mu dovoľuje vytvárať s písmovími textúrami zasa nové, esteticky nosné operácie. Táto monografia má za úlohu demonštrovať jednotu diela tohto umelca v stálom dôraze na záujem o písmo či o znaky, v najrôznejších výtvarných prístupoch, od tradičných, až po inštalácie či akcie, väčšinou v spojení s jedinečnosťou papieri ako používaného média.
