04.05.2017 – 17.06.2017
S Milanom Paštékom, týmto jedinečným zjavom slovenského výtvarného umenia, sa spája mnoho výstav doma i zahraničí, veľa publikovaných článkov a zásadných odborných textov v katalógoch i monografiách. Mnohokrát v nich zazneli slová o jeho výnimočnosti, solitérnosti jeho zjavu i tvorby, o originálnom rozvinutí podôb novej figurácie, o silnej expresivite jeho prejavu, o sile jeho maliarskeho príbehu, v ktorom má výsadne postavenie človek zmietaný existenciálnymi úzkosťami a pochybnosťami.
Je symbolické, že výstava diel Milana PAŠTÉKU sa koná práve 60 rokov od nástupu Skupiny Mikuláša Galandu, ktorej bol spoluzakladateľom a protagonistom. Jej ambíciou je predstaviť len jednu časť širokospektrálnej tvorby Milana Paštéku – jeho kresbu, ako veľmi významnú, svojbytnú a v mnohom predurčujúcu smerovanie jeho výtvarného prejavu.
Výstava pod názvom TAJOMSTVO KRESBY približuje všetky vývojové obdobia kresby Milana Paštéku od roku 1964 do roku 1998. Diela pochádzajú zo súkromnej zbierky, ktorá vznikala postupne, rozvážne, v priateľskom dialógu zberateľa s maliarom, v dôvernom poznaní jeho umeleckého prejavu, jeho najzávažnejších tém, motívov, výrazových prostriedkov a techník. Umožní nám preniknúť do fascinujúceho príbehu autora, ktorý prostredníctvom kresby veľmi autenticky odhaľuje stav sveta okolo nás, ale je aj silnou maliarovou introspekciou . Autor brilantne a suverénne využíva jemné nuancy a finesy pastelu, tušu, akvarelu, farebných cerúz a kombinovaných techník, aby ich prostredníctvom rozvinul všetky základné témy svojho osobitého príbehu.
Po prvých rozbehoch sa začiatkom 60. rokov zásadne formuje Paštékov umelecký prejav, v ktorom hlavnou témou je človek. Prostredníctvom figúry vyjadruje základné existenčné problémy človeka, zamýšľa sa nad zmyslom jeho života. Paštéka sa prejavuje ako citlivý kresliar, ktorý expresívne, energicky a spontánne načrtáva svoj pôsobivý, smutný i groteskný príbeh o ľudskom odcudzení.
Podoba človeka sa v Paštékových kresbách v priebehu 70. rokov mení. Postavy sú modelované v pevnejších objemoch a farebných plochách, predchádzajúca vírivá charakterizačná linka je nahradená jemnou, koncentrovanou a disciplinovanou šrafúrou.
Začiatkom 80. rokov sa jeho výtvarný názor opäť premieňa a posúva sa smerom k senzitívnejšiemu, kompaktnejšiemu tvarovému aj farebnému výrazu. Nemení sa však autorova absolútna koncentrovanosť na človeka. Ľudské monológy či dialógy sa odohrávajú v bližšie neidentifikovanom, anonymnom priestore, aby sa ešte viac prehĺbila bezbrannosť a osamelosť stojacich či sediacich ženských a mužských postáv, či ich fragmentov, často zámerne obnažených v naliehavom geste. Výkriky, šepoty a obavy sa halia do kultivovanej vnútornej revolty.
Koncom 80. rokov dochádza v jeho tvorbe k určitému prelomu. Zo sugestívnych príbehov sa vytrácajú ľudia, anonymné priestory, predmety – autor sa dobrovoľne vzdáva figurácie v prospech „nezobrazujúceho umenia“. Plocha papiera sa prostredníctvom výrazne redukovaného súzvuku farieb a tvarov stáva priestorom k tichej kontemplácii. Len náznaky, tušenia myšlienok, znepokojujúce ticho a úsilie zachytiť duchovný rozmer, to sú atribúty Paštékových posolstiev deväťdesiatych rokov, ktoré boli tak nečakane preťaté jeho tragickou smrťou v roku 1998…
Danica Lovišková
